Klinická smrť
Pri ťažkom zranení,alebo pri operácii sa ľuďom zjavuje tunel na ktorého konci je svetlo,alebo sa premieta celý svoj život.Sem dávam zaujímavý príbeh: Pred piatimi rokmi som ako sedemnásťročná ležala sedem týždňov so silným zápalom pľúc. Pila som iba minerálku a okrem liekov nič nejedla. Jedného večera som bola v izbe sama, a keďže sa mi chcelo spať, zavrela som oči. V tom okamihu som začala letieť dole tmavomodrým tunelom nohami dopredu, odpútaná od svojho tela. Letela som veľkou rýchlosťou a okolo mňa jemne svišťal vzduch. Za hlavou akoby z diaľky som počula zvonenie zvončekov. Zrazu mi veľmi milý mužský hlas povedal: „Nesmieš zaspať, lebo zomrieš!“ Alebo: Z príhody, ktorú Vám, vážená pani redaktorka, posielam na uverejnenie, si pamätám všetky detaily. Po bratovej smrti som spolu s rodičmi a sestrou rozobral tento nevšedný zážitok veľa ráz do najmenších podrobností. Čestne vyhlasujem, že nenadsadzujem ani slovo. Skôr naopak - vypúšťam niektoré menej významné podrobnosti.
A zopakoval to ešte niekoľko ráz, kým som s námahou neotvorila oči.
Telo som mala nesmieme ťažké, nevládala som sa hýbať. Trvalo dlhší čas, kým som sa zo všetkého spamätala.
Takýto je, pani Vierka, môj zážitok klinickej smrti.
Začiatkom septembra v roku 1937 náhle a nečakane ochorel môj starší brat na akútny zápal slepého čreva. Pretože v našom meste sme v tých rokoch ešte nemocnicu nemali, previezli rodičia brata do Martina, kde ho ihneď operovali. Po operácii však nastali vážne komplikácie a lekári konštatovali, že sa chorý z toho nedostane. Našim poslali telegram, že keď chcú svojho syna ešte vidieť živého, aby si ihneď prišli po neho. Domov sme ho doviezli autom 6.septembra 1937, presne o polnoci, v hroznom zdravotnom stave. Mal už smrť na jazyku. Keďže lekári povedali, aby sme zomierajúcemu dali jesť a piť všetko, čo si žiada, naši tak aj robili. Podávali mu studené nápoje, dokonca ľad, a nad ránom zmrzlinu.
Mama, ktorá sa však s odchodom najstaršieho syna nijako nevedela zmieriť, utekala o šiestej hodine ráno k miestnemu lekárovi a na kolenách ho prosila, aby k nám prišiel. Odmietal s odôvodnením, že je to už úplne zbytočné, že keď chorému nepomohli v nemocnici, on už nič nezmení.
Okolo siedmej hodiny ráno sa brat upokojil, no päť minút pred ôsmou upadol do bezvedomia a umieral. No a práve vtedy k nám predsa len prišiel miestny lekár. Nabral do injekčnej striekačky nejaké sérum a vpichol ho bratovi do žily. Brat po tomto zákroku očividne prichádzal k vedomiu, až sa prebral úplne. Vzápätí však začal lekára a všetkých prítomných kárať týmito slovami: „Prečo ste ma znova vrátili do toho slzavého údolia? Ja som sa už ľahučko vznášal hore po krásnych mramorových schodoch s neopísateľne krásnym zábradlím k nebeskému Otcovi. Počul som nádhernú hudbu a zborový spev. Tú krásu vám neviem opísať nijakými slovami. Preto vás prosím, nepriťažujte mi a neodďaľujte môj odchod. Musím už odísť. Zreteľne počujem milý a láskavý hlas, ktorý ma volá, aby som sa už nezdržoval a ponáhľal sa hore. Už ma čakajú. Nechajte ma odísť pokojne. A vy, mamička s oteckom, neplačte a nesmúťte za mnou. Počkám tam na vás, čoskoro sa stretneme. Bude nám dobre. Všetci sa čoskoro stretneme. Modlite sa za mňa. Ďakujem vám.“
Po týchto slovách brat znova stratil vedomie a o niekoľko minút vyrovnaný, s blaženým úsmevom na tvári spokojne zomrel. Mamička za ním odišla v roku 1944 ako štyridsaťtriročná, otecko o osem rokov neskôr ako päťdesiatdvaročný. Bratove slová, že sa tam čoskoro všetci stretnú sa teda splnili.